Priaznivci KING CRIMSON sa na nedostatok študijného materiálu sťažovať nemôžu. Od vydania „The Power Of Believe“ síce uplynulo sedem rokov, no keďže Karmínový kráľ je zo svojej podstaty len jeden zo „spôsobov, akým robiť veci“, je samozrejmé, že členovia družiny Roberta Frippa nezaháľajú ani v dobe, keď kapelník ohlási voľno.

Adrian Belew, už tri dekády doslova duša KING CRIMSON (a protipól namrzeného inžiniera Frippa) sa za ostatné roky držal vo forme. Trio štúdioviek „Side One“, „Side Two“ a „Side Three“ (fanúšikovia PRIMUS spozornia: váš hrdina Les Claypool hral na prvej a tretej „strane“) nasledoval prechodový živák „Side Four“ – vydarené zhrnutie vyššiemenovaných počinov s hrozienkami v podobe skladieb KING CRIMSON, zároveň odchod od Sanctuary Records pod samovydavateľský pláštik a v neposlednom rade redukcia pestrej štúdiovej zostavy na inštrumentálne ADRIAN BELEW POWER TRIO.

Štúdiový debut trojice, ktorá okrem matadora Belewa zahŕňa len dvadsaťtriročného bubeníka Erica Slicka a jeho len o rok staršiu sestru Julie s basgitarou, nesie stručný názov „e“. Dlhodobých priaznivcov Adriana Belewa (a moderných KING CRIMSON) zrejme neprekvapí, že znie presne tak, ako všetko, pod čím bol Belew podpísaný doteraz – a to nie je kritika. Samozrejme, precízne gitarové dialógy Belewa a Frippa absentujú – o to viac vynikne hra so zvukmi a efektami gitarových syntezátorov, ktoré v modernej tvorbe KING CRIMSON počuť tiež, no typické sú v skutočnosti pre Adriana Belewa. Na podklade zo zvonivých tónov rozložených akordov je vystavaná rafinovaná, no príjemne sa počúvajúca, energická, veselá a (rovnako ako obal) pestrá nadstavba, z ktorej len miestami vytŕčajú party jednotlivých hudobníkov. V podaní Belewa je to sympaticky skromné. Power trio sa miestami nebojí metalovo pritlačiť na pílu, ale „e“ tu neznamená prvé písmeno slova extrém. 

Päť plynule nadväzujúcich kompozícií rozdelených na jedenásť stôp je vyrovnaných (výnimkou je „d“, ako vystrihnutá z imaginárneho večerníčka o, povedzme, hodinárovi) a absencia spevu z „e“ robí jeden zovretý kaleidoskop, v ktorom sa farebné kamienky presýpajú, ale nikdy nevysypú. Žánrové škatuľky sú však úzke ako v prípace čohokoľvek, čo nesie meno Adriana Belewa. Fajnšmeker-hnidopich by mohol namietať, že „e“ nie je nič viac, než preludovanie, ktoré by sa na čomkoľvek vydanom po zásadnom „Discipline“ stratilo, a zrejme by mal pravdu. (Rovnako len málokto sa bude prieť o tom, že žiadna z plejád bokoviek členov KING CRIMSON nedosiahla kvalít tohto výnimočného spolku.)

Nech znejú správy o aktivitách KING CRIMSON (opäť v zostave s Tonym Levinom a dvomi bicími – tie druhé má pod palcom Gavin Harrison z PORCUPINE TREE) akokoľvek sľubne, zdajú sa ešte bezpečne vzdialené. S doskami, akými sú Belewove „e“ či počiny Mastelottovho a Gunnovho KTU je to však stále príjemné čakanie.

(P.S.: Na aktuálnom turné Adriana Belewa a Julie Slick doprevádza Marco Minnemann – priaznivcom metalovej hudby nie neznámy vďaka spolupráci s NECROPHAGIST, Paulom Gilbertom či EPHEL DUATH)